Osamelosť

Osamelosť

25. novembra 2018 1 By Sonya Merchier

700. článok tohto blogu bude pojednávať o… osamelosti? Určite nie.

Viete, zmierila som sa s tým, že kamarátov z mäsa a kostí mám v počte kusov jedného (jednu, Elizabeth) a i tí, čo si so mnou písavali via FB, sa odmlčali. Teda, to bude možno tým, že som v Messengeri momentálne nedostupná a na všetkých kašlem. I tak nik nepísal, a kto hej, toho som ignorovala.

A potom že čo chceš, holka.

Každopádne, som akosi príšerne osamelá a pritom som si skutočne zvykla, že to tak je. Väčšinu času mi to ani neprekáža, len som si tak dnes vykračovala mestom, smutne civela do zeme a premýšľala, že mi chýba spriaznená duša. Človek je bohužiaľ tvor spoločenský a samota vraj škodí ako XY cigariet denne, čo je zas skvelé, aspoň ma to možno skôr zabije.

Nuž, nič to.

O necelý mesiac sú Vianoce a takmer nemám komu čo dať. Jasne, posledného bývalého som odvrhla po
(ehm) mesiaci ja, lenže s niektorými sa to nedá vydržať. V skutočnosti by som najradšej už do vzťahu s mužom nešla, ale čo si mám na hlave vypestovať dúhovú vlajku, aby bolo jasné, čo som zač? Alebo ísť zas niekoho uloviť do cvokhausu?

To radšej nech ma tá osamelosť fakt zabije.

Na jednu stranu je to celé i fajn, môžem na všetko kašlať, o nič sa nestarať a nikomu sa nespovedať, na stranu druhú… totálne bohužiaľ nie som až taký zarytý introvert, ako si o sebe rada myslím. Chýbajú mi tu ľudia. V podstate hocijakí. S Eliz sa stretneme tak raz za mesiac, okrem toho vídam rodinu, z ktorej ma už bolí hlava a inak som absolútne sama. Priznávam, prekáža mi to.

Toto mesto je diera, niet tu ako a koho nájsť. Nemám sociálne skilly, v živote som nechodila nejak extra do spoločnosti a netuším, ako na niekoho normálneho natrafiť. Slovo v kurzíve je esenciálne, pretože doteraz som snáď bez výnimky nachádzala prapodivné existencie. Minule som sa už kamarátovi posťažovala, či vyzerám/pôsobím ako vypatlaný kotlebovolič s IQ hojdacieho koňa, keď na mňa letia len takéto typy… prípadne hraničiarky, s ktorými sa to bohužiaľ nedá vydržať. A presne tu bude asi aj pes zakopaný – keďže sama som príšerná borderline osoba, s ktorou sa to nedá zniesť, nemá význam, aby som sa akokoľvek sťažovala.

Aby bolo jasné, nestojím o trapný sobáš a desať detí, ako je to tu stále zvykom, len o niekoho, kto by ma mal, ksakru, trochu rád. Prečo chcem tak moc? To holt ani srnka netuší. Vari mám vyskúšať zoznamku aj ja? Alebo sa postaviť doprostred námestia s ceduľou v ruke: “27-ročná (onedlho, okej), bezdetná, príšerne zúfalá hľadá muža/ženu na vzťah dlhší než… rok”? Keďže som za každú srandu, myslím, že onedlho sa dostanem aj k tomu. Oh my. Ktosi mi kedysi tvrdil, že obliekať sa žensky – komu sa chce -, trochu mejkapu – no jo -, iný účes – jaký? -, a otočí sa za mnou každý prvý, ale… asi to tak nefunguje. Alebo len zatiaľ nespĺňam kritériá ani pre jediné. Zbožňujem čo najviac TR-čižmy a casual štýl, do mejkapu sa mi furt poriadne nechce a kaderníčku som naposledy zrušila, lebo sa mi tam nechcelo ísť.

Asi je to celé mea culpa. Jak všetko, vždy.

Čo budem robiť?

A, pochopiteľne, neviem, čo chcem, len nedávno som slintala, aké je skvelé byť sama, môcť si doma v teplákoch drviť TR a na všetkých kašlať, ale keď som tak dnes sedela smutne v kaviarni, napchávala sa viedenskou kávou a cítila sa ako ten posledný človek na svete, uvedomila som si, že na vlastnú škodu som viac sociálny tvor, než som myslela. A dúfala. Sakra!

(Zdroj prezent. obr.)

Please follow, share and like!