Vo viacerých článkoch sa označujem primárne za blogerku a cosplayerku, či už tu alebo na cosplay blogu. Je to čosi ako môj džob – keď dnes môže byť človek “youtuber”, prečo by som nemohla ja uvádzať tieto dve? Horšie je, že v súčasnosti ma ako blogerku nebaví písanie a ako cosplayerku ani len fotenie, čo je pre mňa dosť alarmujúce. Popravde, ako som už myslím písala, nebaví a nezaujíma ma absolútne nič.

Tipujem, že by som mala zaskočiť za psychiatričkou, problém je v tom, že ju to netrápi a má milión iných pacientov, ktorí sú perspektívnejší než ja a potrebujú pomoc viac. Zajtra idem do vyše roku k diabetologičke a tá sa asi trochu vypytovať bude, tak ju budem musieť odbiť tým, že na mne nezáleží, všetko mi je ukradnuté a nech mi sakra dá lieky a vyhodí ma. Bola som v tomto divnom stave aj na terapii – Martina si ma vypočula, asi päťkrát povedala, že je hrozne rada, že som došla a čas uplynul. Tak načo je to celé dobré? Nemá význam, aby som sa s kýmkoľvek bavila o tom, ako mi je – preto to, pochopiteľne, nahadzujem na blog, pretože som už mala potrebu niečo publikovať – a to je cenné poznanie aj do budúcnosti, skrátka: Nikomu na tom druhom nezáleží. Všetko sú len zdvorilé rečičky, ktoré sa tvária, ako moc vám chcú byť nápomocné, ale sú to akurát tak bullshity plné presladenosti a pretvárky. Neverím nikomu ani pol slova, pričasto sa ma ľudia pokúšali buď oklamať alebo mi nepomohli, keď som to potrebovala.

Včera sa tu zastavil Erik, vraj na kus reči. Bolo mi trapné na fleku ho vyhodiť, ale desaťkrát som oľutovala, že som to nespravila, keďže mi klamal aj počas tých desiatich minút medzi dverami. Ako som mohla byť taká zaslepená a niekedy mu veriť? Nuž, a tak som mu tvrdila lži aj ja: Mám sa výborne, všetko po starom a rada som ťa videla. Ale už radšej bež, je mi zima. Aspoň to bola pravda, neverili by ste, aká kosa tu zavládla.

Popravde teraz netuším, komu veriť mám a komu nie. I tak sa radšej od všetkých dištancujem, aby som neublížila tým, ktorých som mala rada (áno, momentálne mi na nich nezáleží). Pri hraní Zaklínača som sa dostala k miestu, kde sa elfský kráľ (či čo to bolo za hňupa) vysmeje Geraltovi: “Naivita je výsadou hlupákov,” také niečo, neviem, zlyháva mi pamäť. Som si vedomá toho, že nie som inteligentná, ale nebaví ma byť ešte aj naivnou, ako som vždy bola. Tak som akosi prestala veriť úplne všetkým. Asi to tak bude najmenej zraňujúce.

Ale späť k nadpisu: Chyba je zrejme v tom, že potrebujem prestaviť liečbu, no ako vravím, lekárke je to ukradnuté a hoci by som ju mohla zmeniť, žiaden schopný psychiater na okolí nie je. Takže sa s tým trápim sama, navonok sa samozrejme tvárim, ako je všetko tip-top, aby príbuzenstvo nemalo stupídne kecy a prestáva ma to baviť. Možno je to už beztak úplný koniec, keď ma ani cosplay nebaví. Neverím, že ma v živote čaká ešte čokoľvek pekné a preto… nuž, nechávam veci plynúť. Má ma čo zlikvidovať. A čím skôr to bude, tým lepšie.

(Zdroj prezent. obr.)

Please follow, share and like!